Ďalšie pravidlo, ktoré v dnešnom hokeji považujeme za úplne bežné. Do zavedenia zakázaného uvoľnenia bol priemerný počet gólov na zápas výrazne nižší. V závislosti od ligy sa pohyboval medzi 2-3 gólmi na zápas. Bránenie sa bolo totiž oveľa jednoduchšie, keď hráč mohol kedykoľvek odstreliť puk až za bránu súpera a všetci jeho spoluhráči vďačne odišli striedať. Navyše kým súper priviedol puk naspäť do útoku, uplynulo niekoľko ďalších vzácnych sekúnd. Zakázané uvoľnenie zabezpečovalo potrestanie tímu, ktorý sa ho dopustil, vhadzovaním pred jeho bránou. Impulzom k zavedeniu tohto pravidla boli zápasy New Yorku Americans a Bostonu Bruins. V Bostone Americans udržiavali vedenie 3:2 odstrelením puku viac než 50krát. Bruins sa v odvete na ľade súpera pomstili, za zápas vystrelili puk cez celé ihrisko vyše 80krát a zápas skončil 0:0. Zrod pravidla sa datuje do roku 1937. V roku 1951 bola zavedená výnimka, keď sa puku dotkne brankár, neskôr ak po puku brankár aspoň vyštartuje. Pre sezónu 2005/06 NHL zaviedla ďalšiu zmenu, ktorá zakazuje previnilému tímu striedať pred vhadzovaním. Najväčší rozdiel medzi zakázaným uvoľnením v NHL a podľa pravidiel IIHF je to, či puk musí dokorčuľovať obranca. V NHL totiž platí, že ak tím nahodí puk z vlastnej polovice a stihne ho dokorčuľovať, nepíska sa. Zakázané uvoľnenie „bez dotyku“ bolo zavedené v našej lige v roku 1990, keď pri snahe dokorčuľovať puk tragicky zomrel hokejista Zlína Luděk Čajka. Za morom sa pomerne často diskutuje o prechode na IIHF štýl.