Najslávnejším momentom československej futbalovej histórie bol zisk striebornej pozície na šampionáte v Čile v roku 1962. V poslednom zápase Československo podľahlo hviezdnej Brazílii, no pochvalou na adresu našich nešetril celý svet. Uznávaný nemecký futbalový magazín Kicker vtedy napísal: „Film z tohto finále by sa mal premietať v každom klube, v každej škole, vždy a znovu, lebo takto sa má hrať futbal. Kultúrne s dramatickým dejom, otvorene a férovo. Nikto by nedokázal zatlačiť brazílskych čarodejníkov tak na okraj priepasti ako Československo. Futbalová Európa sa musí hlboko pokloniť tejto krajine.“

A veru bolo sa za čo klaňať.  Československo sa žrebom dostalo do skupiny smrti. Okrem favorizovaných Brazílčanov menoslov účastníkov doplnilo Mexiko a Španielsko, vtedy vládnuce európskej futbalovej scéne. Práve Španielsko bolo našim prvým súperom. Španieli Československo považovali za outsidera, a tak svoju hviezdu, Alfreda Di Stefana (česť jeho pamiatke) šetrili na lavičke. Do zápasu však nastúpili legendy ako Santamaria, Puskás, či Gento. O osude stretnutia však rozhodol neznámy Štibrányi, hráč druholigového Spartaku Trnava. Československo si po výhre pripísalo úvodné dva body. V druhom zápase sme nastúpili proti druhému favoritovi. Brazílčan Pelé sa v súboji zranil, stopér Popluhár ho vždy nechal prihrať spoluhráčom (striedať sa vtedy nemohlo), za čo ho Pelé neskôr navrhol na cenu Fair Play. Československo uhralo s favoritom bezgólovú remízu a s 3 bodmi malo už pred posledným zápasom istotu postupu. Napriek prehre s Mexikom už nič nezabránilo tomu, aby sme vo štvrťfinále čelili favoritovi z Maďarska. V bráne v tomto zápase opäť čaroval najlepší brankár vtedajšej doby, hráč Slovanu Bratislava, Viliam Schrojf. Gólom Scherera Československo postúpilo do semifinále.  Vo famóznom zápase proti Juhoslávii sa opäť presadili naši reprezentanti. Pod výhru 3:1 sa podpísal Kadraba a dvoma gólmi Scherer. Československo čakala hviezdna Brazília. Podruhýkrát. Duel výrazne ovplyvnil tlak Brazílčanov na náš tím. Hodinu pred zápasom vraj vtrhli do šatne našich brazílski novinári, v snahe rozhodiť hviezdneho brankára Schrojfa. Podarilo sa im to, tréner dokonca uvažoval o tom, že ho na zápas na poslednú chvíľu nenasadí. Nakoniec však predsa len nastúpil a v najslabšom zápase turnaja inkasoval až trikrát. Na gól fenomenálneho Masopusta z 15. minúty okamžite odpovedal Amarildo. Gólmi Zita a Vavu sa Brazílčania radovali z víťazstva 3:1 I z titulu majstrov sveta. V našej histórii však tento úspech znamená minimálne rovnako veľa ako titul pre Brazílčanov. 

Finálová zostava: Schrojf - Tichý, Popluhár, Novák - Pluskal - Masopust - Pospíchal, Scherer, Kadraba, Kvašňák, Jelínek