O tom, že sme outsiderom, s ktorým sa nepočíta, sa počúva ťažko. Trocha sebakritiky ale musí odokryť, že v roku 2012 vo Fínsku sme šokovali svet minimálne tak ako desať rokov predtým vo Švédsku. Zásadný rozdiel bol možno v tom, že v roku 2002 sme boli, hoci mladou krajinou, ale nastupovali sme po slávnej Česko-slovenskej ére, ktoré patrilo medzi elitu. Striebro z Petrohradu, zlato z Göteborgu a bronz z Helsínk boli našim zlatým obdobím, ale po 4.mieste z roku 2004 sme na seba dali takmer definitívne zabudnúť. Častejšie sme bojovali o záchranu ako o medaily, utrpeli sme potupné debakle od Dánska a Česka, dokonca sme zabúdali ako zdolať súpera z elitnej osmičky. V roku 2010 sme vo Vancouveri pripomenuli svetu svoju silu, ale na MS sme sa zvyčajne o hráčov z NHL oprieť nemohli. Definitívne posledná šanca starej generácie mala prísť pred domácim publikom v roku 2011, ale zmohli sme sa len na osemfinále. Ani na Majstrovstvách sveta 2012 sme nezačali slávne a na úvod sme podľahli Kanade a Fínsku. Nasledovala šesťzápasová víťazná eufória, ktorá určite nepotrebuje špeciálny opis. Dostali sme sa do štvrťfinále a kým sme to stihli osláviť, mali sme ďalší dôvod na radosť – víťazstvo nad Kanadou 4:3. Semifinálové derby proti Česku vyšlo taktiež a neúspešné finále sme našim „zlatým“ strieborným chlapcom radi odpustili.