Dnes už 65-ročný kanadský center prežil svoje najslávnejšie obdobe v rokoch 1980 až 1983. V tomto období bol členom zostavy New Yorku Islanders a zo Stanley Cupu sa tešil štyrikrát v rade. V roku 1985 sa po vyše tisícke odohraných duelov rozhodol ukončiť hráčsku kariéru a trénerskú príležitosť dostal od Bostonu. Medvede si chceli napraviť chuť po vypadnutí v prvom kole play-off z minulej sezóny, ale Goring nebol tým správnym mužom. Základnú časť ukončil Boston opäť na treťom mieste v divízii, v prvom kole narazil na Montreal a prehral s ním 0-3 na zápasy. Pokračoval aj v ďalšej sezóne, ale 5 prehier z prvých siedmich duelov jeho pôsobenie pri kormidle ukončilo. Po prepustení sa tento útočník pokúsil vrátiť k hokeju, ale jeho zúfalý pokus skončil len krátkym pôsobením v AHL. Na prelome desaťročí ho angažovalo mužstvo Capital District Islanders, ktoré bolo nováčikom AHL. S mužstvom sa mu darilo z roka na rok v tabuľke stúpať. K výraznejším úspechom sa počas svojho pôsobenia nedostal. Prešiel do nižsej IHL a v sezóne 1999/2000 prebral ďalší tím najprestížnejšej ligy sveta. Stal sa hlavným trénerom New Yorku Islanders a súbežne plnil úlohu asistenta trénera národného tímu Kanady. Ostrovania však hrali pod Goringovou taktovkou veľmi biedne. Z 82 zápasov vyhrali len biednych 24, čo z nich robilo jeden z najhorších tímov súťaže. Zmena trénera neprišla, čo sa zo strany newyorského vedenia ukázalo ako chyba. O rok neskôr už boli Islanders s 52 bodmi najhorším klubom v NHL a povesť Roberta Goringa opäť poriadne utrpela. I tak si našiel miesto trénera v Európe. V nemeckej lige vystriedal tri mužstvá, ale ani s jedným úspešný nebol. Preto sa v roku 2005 trénerského remesla definitívne vzdal.