Hoci má Talian Salvatore Schillaci už 50 rokov, určite si naňho spomenú viacerí futbaloví priaznivci. Za všetko môže sezóna 1989/90 a následné Majstrovstvá sveta. Vďaka tomuto roku sa stal rodák z Palerma takmer nesmrteľnou osobnosťou, hoci podobne podarený rok už nikdy nezažil. Vo farbách Messiny odohral vyše 200 súťažných zápasov a celkom stabilne sa s ňou držal okolo desiateho miesta Serie B. V roku 1989 ocenil jeho 23 vsietených gólov Juventus a dal mu šancu zahrať si medzi talianskou smotánkou. Schillaci sa dostal do nabitého mužstva vedeného Dinom Zoffom a veľmi rýchlo začal predvádzať, ako strieľa góly. Víťazný gól si pripísal proti Fiorentine, jediným gólom rozhodol o domácej výhre nad Bari, zavelil do útoku proti Janovu a presadil sa aj v súboji s AC Milánom. Celkovo nastrieľal 15 ligových gólov a v tabuľke strelcov sa usadil na štvrtom mieste. Za van Bastenom, Baggiom a Maradonom to určite nebola hanba, navyše prevýšil Völlera, Klinsmanna alebo Mathäusa. Juventus síce v danom roku Serie A nevyhral a skončil štvrtý, ale uspokojiť sa mohol s domácim pohárom aj Pohárom UEFA. Samotnému Salvatoremu Schillacimu sa dostalo aj ďalšej pocty. Bol nominovaný na MS 1990, ktoré sa konali práve v Taliansku. Aj na nich si svoju chvíľku slávy dokázal predĺžiť. Taliani získali bronzovú medailu a útočník Juventusu bol so šiestimi gólmi najlepším strelcom turnaja. Druhé miesto patrilo Čechoslovákovi Tomášovi Skuhravému. Sám Schillaci bol absolútnou talianskou hviezdou na týchto Majstrovstvách sveta. Vo vyraďovacích bojoch sa trafil v každom jednom stretnutí a šlo o mimoriadne dôležité góly. Proti Uruguaju dopomohol k víťazstvu 2:0, v zápase s Írskom strelil jediný gól strenutia, s Argentínou spoluvytvoril remízu 1:1, po ktorej Taliani nezvládli penalty, no v boji o bronz rozhodol duel s Anglickom, paradoxne, práve z bieleho bodu. Po tomto neuveriteľnom roku sa Sicílčanova hodnota rapídne zvýšila, ale v priebehu rokov ju výrazne okresal. V roku 1992 už bol v Turíne považovaný za prebytočného a ani Inter nebol spokojný s jeho priemerom gólu na tri zápasy. Posledné tri roky hráčskej kariéry odohral v japonskom tíme Jubilo Iwata. Tomu pomohol k jednému titulu, ale s fantastickým rokom 1990 je to neporovnateľné.